V prvom rade akceptujem a chválim jeho názory na nemiešanie sa americkej vlády do záležitosti iných štátov. Už sme sa veľa krát usvedčili (naposledy Afganistanom), že dlhodobá účasť Spojených štátov v rozvrátenej krajine situácií nepomáha. Spojené štáty v úlohe svetového policajta viacej krát zlyhali. Navyše stále nezlepšujúca sa finančná situácia v USA nedáva príliš veľa priestoru na rozhadzovanie zdrojov na obranu.
Prezident George Bush zápasil po 9/11 s podobnou dilemou s akou bude zápasiť budúci prezident. A potom aj pred inváziou do Iraku. To utorkové ráno 2001 v New Yorku a Washingtone zasiahli teroristi Američanov priamo do srdca. A nie len Američanov. Pre inváziu do Afganistanu mal preto prezident Bush okrem podpory medzinárodného spoločenstva aj podporu jeho obyvateľov. Nie je pochýb o tom, ako sa zmenila zahraničná politika USA po 9/11 a ako spomienky na tento deň ovplyvňovali a doteraz ovplyvňujú administratívu prezidentov USA.
Rozhodnutie bombardovať Bagdad Bush urobil so svojimi spolupracovníkmi na základe toho, že bol režim Sadama Husajna ohrozenie pre medzinárodný mier a bezpečnosť, existovalo podozrenie, že Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia a rovnako existovalo podozrenie z prepojenia Husajnovho režimu na teroristickú Al Kaidu. Práve pre posledný uvedený dôvod Bush nemal inú možnosť. Napriek všetkým negatívnym komentárom a náladám vo svete, ktoré Iraqi Freedom spôsobilo, Bush musel spraviť všetko, čo bolo v jeho silách, aby zabránil ďalšiemu útoku na Spojené štáty. Viem si len ťažko predstaviť, že by sa neskôr prevalilo niečo o zlyhaní alebo o keby sa zistilo, že George Bush neurobil všetko čo bolo v jeho silách preto, aby obránil územie Spojených štátov.
Situácia s Iránom sa líši od situácie po 11. Septembri, avšak niečo majú spoločné. Úprimne si nemyslím, že v prípade Iran-USA ide o mutual assured destruction, ako to poznáme zo Studenej vojny a rovnako nie som presvedčený, že Irán chystá použiť jadrové zbrane na území USA. Avšak akékoľvek zaváhanie zo strany Spojených štátov či dokonca ustúp v tvrdých sankciách na Irán sa môže na ich obyvateľoch neskutočne podpísať.
Ako tvrdí George Friedman, Spojené štáty sa dajú porovnať k teenagerovi, ktorý sa nevie vmestiť do kože a ktorý ešte len hľadá svoju pozíciu vo svete. Avšak Spojené štáty pomaly dospievajú, upokojujú sa a práve teraz nastáva ten zlom, kedy by mali svoju politiku intervencionalizmu prehodnotiť od začiatku a postupne ju meniť na multilaterálny nástroj medzinárodného spoločenstva. V tomto prípade by sa v obmedzenej forme Ron Paul ako prezident náramne hodil. Ron si však pri všetkej úcte musí uvedomiť, že toto nie je Kubánska kríza. 9/11 2001 to zmenilo. A USA budú musieť na svoju dospelosť ešte chvíľu počkať. Či už sa nám to páči alebo nie.